V meniacej sa dobe, rokmi a stratami najbližších vznikla myšlienka uskutočniť stretnutie druhej generácie našej rodiny. A skutočne myšlienku sme zrealizovali 1.marca 2008 v Dolnom Ohaji. Stretnutie druhej generácie sme venovali spomienke na nášho deduška, našich rodičov, ostatných príbuzných žijúcich a bohužiaľ aj už nežijúcich, na naše deti a vnukov a vnučky.

Vtedy, keď sa na plno pracovalo v Škrobárni, bola v prevádzke aj miestna lokálna železnička. Čierna parná lokomotíva s niekoľkými nákladnými vagónmi vozila zemiaky zo stanice Húl do Škrobárne. Zásoby zemiakov na zimné obdobia boli také obrovské, že lemovali trať po celej dĺžke. V tom čase nebolo treba zriadiť ani závory. Autá, ktoré som v tom čase vídala bolo možné spočítať na prstoch jednej ruky.

Narodila som sa v novembri 1945 v Dolnom Ohaji a žila som v mojej rodnej dedine až do roku 1964. Dnes, keď zostávajú len spomienky, chcem sa s nimi podeliť, pretože sú krásne a jedinečné. Môj rodný dom stál mimo ostatných domov v uličke Bodov. ( To bolo zaujímavé, že každá ulica a ulička mala svoje meno ) Môj rodný dom bol obkolesený z troch strán múrom, za ktorým stála škrobáreň. V mojich spomienkach zostal múr ako veľmi zaujímavá promenáda pre nádherné pávy, ktoré sa po ňom zvykli prechádzať. Na konci uličky stál a ešte i dnes stojí na starom koryte rieky Žitavy vodný mlyn.

Bol pekný slnečný letný deň s dobrou viditeľnosťou. V diaľke cez trblietajúci sa teplý vzduch, bolo vidieť podobný vysoký komín. Neskôr som sa dozvedel že patrí cukrovaru v Šuranoch. Vo veľkom dome najviac na mňa zapôsobila miestnosť, ktorej najdlhšia a tvarovaná stena otočená na juh do dvora bola vyplnená úzkymi, zvonka zamrežovanými oknami, siahajúcimi až po podlahu.

Netrvalo dlho a auto bolo prázdne. Šofér si s otcom vymenil pár úsmevných slov a podali si ruky. Sadol do auta a po zabuchnutí otlčených dverí naštartoval. Za veľkého rachotu z výfuku vyletel čierny oblak, auto sa pohlo a ostal za ním len smradľavý dym. Janko choď a zavri bránu, zvolal na mňa otec a rýchlym krokom vošiel do domu. Pobral som sa k bráne, zavrel som jej vŕzgajúce krídla a zaistil závorou.

Písal sa rok 1947. Bolo už po letných prázdninách a školský rok sa začal pomaly rozbiehať. Nákladné auto s dlhým zrezaným čelom, tuším ho volali Canada, strieľajúc do výfuku zastalo pred veľkou železnou bránou. Cez jej kované zvislé časti s ostrým kopijovitým ukončením, na ktorých sa do strán rozprestierali ozdobné výhonky s listami krútiace sa a siahajúce až k vrcholu, boli vidieť do záhrady.

Po dlhej dobe ste sa opäť dočkali spojazdnenia našej stránky Obce Dolný Ohaj. Ako ste si mohli všimnúť opäť je v novom šate a určite si všimnete i jej obohatenie po obsažnej stránke. Bola to dlhá a namáhavá cesta, aby sme sa dopracovali až k takejto podobe a obsahu. A však i napriek tomu ešte stránka nie je na 100% funkčná.