Bol pekný slnečný letný deň s dobrou viditeľnosťou. V diaľke cez trblietajúci sa teplý vzduch, bolo vidieť podobný vysoký komín. Neskôr som sa dozvedel že patrí cukrovaru v Šuranoch. Vo veľkom dome najviac na mňa zapôsobila miestnosť, ktorej najdlhšia a tvarovaná stena otočená na juh do dvora bola vyplnená úzkymi, zvonka zamrežovanými oknami, siahajúcimi až po podlahu.

Oproti nej stáli murované kachle na drevo v tvare štvorca až k plafónu z tmavohnedých lesklých kachlíc, na vrchu ukončené veľkou guľou. Ďalšie miestnosti boli už menej rozsiahle, no vo všetkých oknách mali mreže a dom mi pripadal ako malá zámocká pevnosť. Tu býval gróf Baer a jemu patrila aj tá fabrika, poúčala ma staršia sestra. Rýchlo som do seba nahádzal maslový chlieb z medom, zapil čajom a utekal na dvor. Dušan tam však už nebol. Smutný som sa vracal keď tu zrazu vnútri domu na chodbe ho vidím stáť s krajcom lekvárového chleba v ruke. Hovoril som ti že aj my tu bývame. Na konci tej chodby máme byt. Do hry nám už akosi nebolo a tak sme spolu začali obchádzať veľkú záhradu. Prešli sme, podľa Dušana, všetky jej malé tajomstvá a skrýše. Blížili sme sa k časti záhrady, kde boli vysadené, v tom čase ešte vzácne, včasné odrody nízkokmenných jabloní. Ich lákavé červenkasté plody viseli celkom nízko, stačilo len zodvihnúť ruku. V tom sme začuli spoza neďalekého vysokého tehlového plota mne známe zvuky plieskajúceho pastierskeho biča. To sa zabávajú chlapci u Pilekov. Vieš, ich otec pletie rybárske siete a chlapci si zo zvyškov konopného špagátu robia také malé kicky na konce biča a potom sa pretekajú ktorému lepšie plieskajú, hovoril Dušan. Blízko pohodený kúsok krátkej dosky sme si priložili k múru a opatrne sme sa vyškriabali k vrcholu. Na neveľkom zaprášenom dvore stál s bičom v ruke jeden z chlapcov. A ty čo tu chceš, zvedavo sa ma opýtal. Ja tu budem bývať, odpovedal som, no v tom som zacítil na svojich bokoch zozadu čiesi mocné ruky… Koniec tretej časti.