Narodila som sa v novembri 1945 v Dolnom Ohaji a žila som v mojej rodnej dedine až do roku 1964. Dnes, keď zostávajú len spomienky, chcem sa s nimi podeliť, pretože sú krásne a jedinečné. Môj rodný dom stál mimo ostatných domov v uličke Bodov. ( To bolo zaujímavé, že každá ulica a ulička mala svoje meno ) Môj rodný dom bol obkolesený z troch strán múrom, za ktorým stála škrobáreň. V mojich spomienkach zostal múr ako veľmi zaujímavá promenáda pre nádherné pávy, ktoré sa po ňom zvykli prechádzať. Na konci uličky stál a ešte i dnes stojí na starom koryte rieky Žitavy vodný mlyn.

Tichá ulička žila v 50-tich a 60-tich rokoch zaujímavým životom, ktorý sme ako deti vnímali veľmi intenzívne. Mlyn bol vtedy v plnej prevádzke. V mojich spomienkam na zimy tých rokov zostali dlhé rady saní so zapriahnutými koňmi, naloženými obilím, ktoré viezli do mlyna na zomletie.. Ako v rozprávke. Rady saní zapĺňali celú ulicu. Tí milší pohoniči nás detí radi odviezli ďaleko od našej tichej uličky, kde sme čakali na ďalšie prichádzajúce sane, ktoré nás privážali domov. Pre nás to bol najfantastickejší zážitok. Možno si dnešné deti nevedia takúto romantiku ani predstaviť, ale naša ulička, to bol život a zážitky. A mlyn, to bol pre nás deti veľký biely dom, dovnútra ktorého sme nemohli ale predsa sme sa niekedy prešmykli dovnútra a s úžasom sa dívali na hučiace stroje a vnímali príjemné vône obilia a múky. Žitavu sme nazývali " Pred mlynom " a " Za mlynom". Koryto rieky pred mlynom bolo pokojné a v zime vždy zamŕzalo. Moja láska ku korčuľovaniu vznikla práve tu Preto ešte aj dnes milujem rýchle korčuľovanie a lásku k ľadu som preniesla aj na svoje deti a vnučku. Takže dnes korčuľuje celá naša rodina. Vďaka kráse Žitavy a môjmu nádhernému detstvu ma sprevádza celým životom. Keď som dostala prvé korčule na kľúčik (tzv. kvinťáky) bola som najšťastnejšie dieťa na svete. V nádhernom koryte starej Žitavy, lemovanej stromami, vŕbami a šípkami sme korčuľovali celé kilometre, oberali trpké šípky, netušiac, že si vlastne dodávame telu vzácne vitamíny. Haluzie vŕb na oboch brehoch sa navzájom dotýkali a tvorili akoby uzavretú, ale po ktorej sme uháňali až po železničnú stanicu v Húli. Keď otvorili stavadlá voda klesla, tvorila akoby veľké písmeno V, korčuľovali sme sa akoby po šikmej ploche a tak sme sa naučili udržiavať rovnováhu a zdokonaľovali sme sa bez toho, že by sme si to uvedomovali. Veľa kopcov v našom okolí nebolo, ale my sme aj tak mali sánky, vyrobené šikovnými rukami nášho deduška. Boli ťažké, z hrubého dreva, ale pre nás boli jedinečné a ani sme vtedy netušili, že môžu existovať aj iné. Dnes je ulička pri mlyne iná. Môj rodný dom nestojí, Žitava bola zregulovaná a čaro mlyna zostalo len v spomienkach.