Vtedy, keď sa na plno pracovalo v Škrobárni, bola v prevádzke aj miestna lokálna železnička. Čierna parná lokomotíva s niekoľkými nákladnými vagónmi vozila zemiaky zo stanice Húl do Škrobárne. Zásoby zemiakov na zimné obdobia boli také obrovské, že lemovali trať po celej dĺžke. V tom čase nebolo treba zriadiť ani závory. Autá, ktoré som v tom čase vídala bolo možné spočítať na prstoch jednej ruky.

Ako deti sme kládli veľké klince na koľajnice a čakali, čo sa snimi stane, keď prejde lokomotíva s vagónmi. A mali sme z plieškov veľkú radosť. Neskôr, keď som začala denne pešo dochádzať k vlaku do Húlu do školy v Nových Zámkoch, vždy som hľadievala na túto lokálku a priala som si aby vytvorili aj vagón pre osobnú dopravu s túžbou odviesť sa. Neskôr začali premávať autobusy a už to nebolo také ťažké. Ale aj takýto život „vlakárov“ mal svoje čaro. A čaro mal aj spoločenský život. Väčšinou sme si mohli zatancovať po sobotných večeroch na cudzích svadbách a na zábavách, najprv v starej kinosále pri krčme u Michala a neskôr v novom kultúrnom dome. Na tieto zábavy mám prekrásne spomienky. Na všetky tie mamky, babky a tetky, ktoré mali vyhradené miesta po bokoch sály a mali nás tancujúcich ako na pranieri. A v jednom kuse mali o čom rozprávať. Ale najkrajšie bývali zábavy na našej krásnej Žitave pred mlynom. Tak nebezpečne blízko môjho rodného domu. Mnoho šikovných rúk vytvorilo tanečnú plochu na pontónoch (sudoch ) a boli tu BENÁTSKE NOCI, plné čara, hudby a tajomstiev. V začiatkoch som sa iba z blízkosti rodného domu prizerala, ale neskôr som pri tanci zodrala nejeden podpätok. Boli to krásne časy. A v zime, zasa náš kultúrny stánok vôbec nezíval prázdnotou Obdivuhodná vďaka patrí učiteľom-manželom Dobročániovým, ktorí podchytili mladých ľudí a viedli divadelný súbor. Vtedy pri lokálnom kúrení bolo veľmi náročné prevádzkovať priestory kultúrneho domu, ale oni to robili s láskou a moje spomienky na tento čas sú prekrásne. Zažívali sme rôzne veselé aj tragikomické situácie. Milovala som vôňu javiska a svetlá reflektorov, atmosféru s trochou trémy a potom radosť a úľavu po vystúpeniach. Boli to časy, keď nás televízia ešte nepripútala k pasívnej zábave, ale práve naopak milí a príjemní Dobročániovci mne a určite aj mnohým iným dali do života veľkú lásku k divadlu a poézii. Pôsobenie na divadelných doskách v mojej rodnej dedine malo vplyv aj na môj ďalší život. Aj keď som si vybrala iné povolanie, celý život som sa venovala a venujem aj dnes ako záľube poézii, účinkovaniu v rôznych literárnych pásmach nielen v mieste bydliska, ale aj v širšom rozsahu a aj pre našich rodákov v zahraničí.